THE CURE - Songs Of A Lost World
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Bez větších oklik lze říci, že košičtí Nomenmortis jsou známí jako sdružení pod taktovkou vlasatého zarostlého deathmetalového démona jménem Martin Lukáč. Hodně lidí tohoto osobitého „samorosta“ svého času spojovalo především s jeho bývalým působištěm, totiž slovenským klonem Metal Hammeru. Osobně jsem rád, že Martin přenechal škrábání na papír (či ťukání do kláves) jiným (ne, že by mu to nešlo) a může se tak plně koncentrovat na svou kapelu. Nomenmortis před nějakou dobou vydali svůj debut How I Learn To Bleed... For The Things I Wish To Forget, kteréžto CD myslím příjemně překvapilo nejen mne. Od japonské firmy Jackhammer však již „Lukáčova suita“ přesídlila do chladnějších krajin – ke švédským Downfall recs. - ale také do teplého Mexika k Art Of Dreaming. Vydání dvou nových placiček jste už možná za tu dobu, co byl SR8 v porodních bolestech, zaznamenali. Že se jedná o značný skok dopředu a opět o řádný kus deathmetalu, je bez debat. Ale protože je Martin nejen majitelem hlubokého chrapláku, nýbrž i lebky obsahující nezměklou mozkovou tkáň a šedou kůru s dostatečným počtem závitů, bylo nasnadě, že jeho (tradičně dlouhé) odpovědi si žádají pokud možno barvité otázky. Vzhledem k tomu, jak je tento rozhovor dlouhý, račte vidět, že jsem se snažil dát si práci a Martina zřejmě moje otázky jaksi inspirovaly k tomu, že ze sebe „vyhřezl“ nejdelší rozhovor za celou již poměrně dlouhou dobu existence své kapely. A že jsme neprobírali pouze muziku je nabíledni... Takže se zhluboka nadechněte a chutě se vrhněte v četbu pohledné, ač pro mladší ročníky na první pohled možná mírně komplikované „slovenčiny“... Mé „regresivně federativní“ cítění a Martinův obratný sloh jsou však důvodem, proč to prostě do „češtiny“ převádět nebudu.
Tak Martine hned na začátek slovo do pranice... Nomenmortis už existují pěkně dlouho, mají venku dva promáče, CD u japonské firmy, teď vyjde nové MCD/CD, ale jinak o kapele není příliš slyšet. Možná je to tím, že moc nehrajete. Chápu, že to množství změn sestavy je ubíjející, ale uznej sám – k čemu je kapela, když nehraje? To vás nikdo nepozve alespoň na výměnu? Myslím, že by se s tím mělo něco udělat, nebo se brzy začne mluvit o studiovém projektu Martina Lukáče a jeho session muzikantů... Uznej sám, že kapely typu Godless Truth, Fleshless, Intervalle Bizzare apod. si svou reputaci vydobyli spíš než bombardováním labelů e-maily především aktivním a kvalitním živým hraním...
Nazdar ŠotouŠ, som rád, že pokecáme, takže v prvom rade upresním nejaké tie fakty. Nomenmortis v tomto roku oslávi desiate výročie založenia, na konte má okrem dvoch nahrávok zo skúšobne jedno oficiálne demo z roku 1994, dva promáče (1999, 2001), debutové CD u japonských Jackhammer (2000) a na ceste sú ďalšie dve veci, päťskladbové MCD a desaťskladbové CD, ktoré nemožno označiť za druhý radový album Nomenmortis, objasním možno neskôr. V tom, že veľmi často nehráme, máš pravdu, a vetu o tom, že množstvo zmien v zostave je ubíjajúce, (teda mňa skôr privádza k zúrivosti, ubíjať sa nenechám), možno do kameňa tesať. K tomu hraniu – v minulosti som musel koncerty odmietať práve kvôli problémom so zostavou, nebudem chodiť veľmi ďaleko do histórie, posledné také obdobia boli september 2000 – marec 2001, potom apríl 2001-október 2001. V súčasnosti by sme napríklad mohli koncertovať, kdekoľvek by nás pozvali, ani by to nemuseli byť za každú cenu výmeny, o ktorých neskôr. Akcie u nás, v ČR, Poľsku a Maďarsku stačí dohodnúť, a pravdupovediac je tu aj istá šanca predvádzať sa vo Švédsku. LENŽE! Ak má kapela koncertovať, tak všetci, ktorí v nej sú, by si mali uvedomiť, že ich aktivita sa nemôže obmedziť na štyri steny skúšobne a že ak chcem niečo dosiahnuť, tak na dnešnej premnoženej scéne pre to musím aj niečo urobiť. Mám pocit, že všetci členovia kapiel, ktoré si spomenul, na to už prišli, preto sú tam, kde sú, a ak tam boli ľudia, ktorí niektoré veci odmietali pochopiť, tak sú už z kola von. Oproti tomu v Nomenmortis mali štyri pätiny zostavy, ktorá bola aktuálna ešte pred pár mesiacmi, k veci taký prístup, že už som naozaj čakal, kedy mi niekto povie „usmievaj sa, si v skrytej kamere“. So zostavou, ktorá je síce v stave zísť sa v skúšobni (pokiaľ teda skúšobňa je) a dať dokopy hudbu, ktorá negatívne recenzie vlastne ani nemá, prípadne veľmi kvalitne fungovať v štúdiu (keď to, samozrejme, niekto zaplatí), ale ináč napriek x upozorneniam nejavila ochotu priložiť ruku k spoločnému dielu, je lepšie neplánovať žiadne veľké koncertné aktivity. Keď má niekto nejaké priority niekde inde (otázka – je chlast priorita?), nebudem mu nasilu vtĺkať do hlavy, že ak chce niečo dosiahnuť, tak nech láskavo pohne riťou, rozumom a ak treba, aj šrajtoflou, na to nemám trpezlivosť. Myslím, že ak niekomu niečo povieš päťkrát a stále máš pocit, akoby si k nemu hovoril tak nejak po albánsky, vykašleš sa na plytvanie energiou. Ak niekomu stačí fidlať v skúšobni a raz za čas zahrať koncert v mieste bydliska, tak o.k., ale nech potom kurva nemá požiadavky akoby hral v Morbid Angel a nekŕmi ma argumentami o odohraných rokoch, lebo roky v skúšobni, kedy o tebe dokopy nikto nevie, sa nepočítajú, alebo nemáva vydanými CD, keď na druhej strane to, čo by každý súdny človek zvlášť na východ od Bundesrepublik Deutschland považoval za úspech, on vidí ako svoju osobnú prehru, lebo nie je u Metal Blade, kde by sa možno nemusel o nič starať. Problém je v tom, že väčšina ľudí v kapele, ktorá sa, keď sa jej to hodilo, oháňala termínom scéna, nemala o reálnej situácii na scéne žiadny pojem. Úprimne povedané, neviem si Nomenmortis predstaviť na nejakom trojtýždňovom turné, keď bola kopa nervákov a hovadín pri každom jednorázovom koncerte tu alebo u vás...Ku koncertovaniu ešte toľko – bubeníkova hlavná kapela bola Contempt, zvlášť odkedy vydali CD u Empire records, ale s tým sa dalo počítať že bližšia košeľa ako kabát, nikto nie je superkladný hrdina. Oni by mali mať nejaké dve šnúry po Poľsku, čo je v poriadku, ale samozrejme nám už v zime povedal, že on svoju dovolenku v práci odkladá na tieto akcie. O tom, že Nomenmortis je už teraz zvlášť pre tých, čo vidia do situácie, skôr tým, čo si spomenul, viem už dlhšiu dobu, a nie som to ja, kto by mal popremýšľať, prečo je to tak. Moja predstava kapely vždy počítala s plodnou spoluprácou povedzme 5 ľudí, môj podiel na tom, že to tak nie je, je len v tom, že mi pripadá pod úroveň na niekoho vrieskať, aby sa spamätal, prípadne tri týždne pripomínať, že treba niečo urobiť, to radšej vezmem veci, chechtáky a vybavím to sám, aby som kurva kapelu nebrzdil. No a potom, čo do veci vrazím všetky prachy a voľný čas, počúvam veci typu „čo mám z toho, že sú po svete kladné recenzie, že vyšlo CD, že....“, alebo, keď treba ísť hrať, tak mňa, čo nemám vodičák a z áut na prvý pohľad spoznám akurát tak trabant, sa niekto spýta, že čo bude s autom? Čo by si robil na mojom mieste, bez ohľadu na to, ako si kapela stojí na scéne, pokračoval by si? Mňa niekedy napadlo sa na to vykašlať, lenže ani rodič nezabije decko, ktoré mu robí radosť a na ktoré je pyšný, len preto, že jeho ratolesť napr. neprijali na univerzitu. Viem, že som ich mohol vyhodiť, lenže koho na ich miesto? Ale koncom januára 2002 sa problém vyriešil, zvyšok zostavy sa pobral hrať black metal. Nevadí, aspoň sami skúsia, že nič nejde samé od seba a nič nie je zadarmo, resp. za cudzie. Dnes sú v kapele nový gitarista/druhý vokál, basák, obidvaja kvalitní, so záujmom o to, o čo v Nomenmortis ide. Bicie sú problém, ale riešime to, automat zas taká výhra byť nemusí. Štvorčlenú zostavu v súčasnosti pokladám za ideálnu.
Dřív, než mi začneš argumentovat tím, že vaše koncerty zakazují, zeptám se tě, jak to bylo s tím zákazem Bloodfestu v Sabinově. Zákaz kvůli propagaci „násilí a brutality“ je přece nesmyslný! Kdo za tím stál? A jak to s Radem z Insepultus řešíte? Proběhl nějaký protest, petice apod.? Mimochodem – pokud si vzpomínám, není to první případ střetu Nomenmortis (respektive tebe) se „orgány“. Vybavuju si, že po vystoupení na posledním Rotting festu jsi byl taky popotahován po policajtech. Co se jim nezdálo tenkrát? A jak se vysvětluješ tyto zákazy a omezování „tvrdé“ hudby na Slovensku? Je to nárůstem vlivu církví, aktivitou udavačských „kryptokomunistů“ v sousedství nebo prostě jenom omezeností a neschopností tolerance odpovedných orgánů? A jak se vysvětluješ to, že z jiných částí Slovenska se podobné zprávy nedoslýchám? Je to mou neinformovaností, nebo jsou v tomhle ohledu Košice specifické?
Naše koncerty zatiaľ nikto nezakazoval, to je kravina, o nepovolenie Šariš Death Festu sa postaral pravdepodobne nejaký kresťanskou pseudomorálkou pokrivený zmrd, ktorému vadilo zrejme to, že niekde bolo napísané „brutal death metal“. Rado Priputen mi k tomu zatiaľ nič neposlal, takže protesty a petície zatiaľ ťažko vyrábať, bez podkladov to je blbosť. Akurát od Dana Jordána z Rádia Flash som sa dozvedel, že nejaká degenerovaná sviňa napísala sťažnosť rovno na Ministerstvo kultúry, a nejaká ženská odtiaľ napísala sabinovskej mestskej rade, že jej dáva povolenie koncertu na zváženie. Rada tam zrejme pozostáva hlavne z KDH a koncert preto povolený nebol. Zaujímavé, že pri minulých ročníkoch sa nevyskytli ani problémy s radnými, ani prípadné nejaké incidenty, ktoré by k problémom viesť mohli. Slovensko je síce stále obmedzená diera, ale toto je aj na tunajšie pomery anomália. V Košiciach nikto nič nezakazuje, pokiaľ klub alebo kulturák je ochotný spolupracovať, koncert je a hotovo. Samozrejme, že tieto akcie majú utrum všade, kde sú na úradoch „kresťania“, ale inde je to o.k., ak pominiem občasné provokácie hádaj ktorých šmejdov na miestach ako Bratislava alebo Prievidza. Pamätám si, že keď sme v septembri 2000 hrali v B.Bystrici, tak na dverách klubu visel nejaký vestník spolku „Občania za dôstojnú Radvaň“ (to je tam nejaká mestská časť), kde o.i.istý Karol Nagy ml., zrejme kresťan plný lásky a rešpektu voči blížnemu svojmu, husto brojil proti koncertu a zúčastneným kapelám, dal si dokonca tú námahu, že, tupohlavo ale predsa, preložil ich názvy do slovenčiny. Teraz ten Rotting Fest, to bolo fakt na zožratie. Asi tri týždne pred akciou som dostal pozdrav z košickej kriminálky, aby som prišiel. Neviem, či si niečo také zažil, ale je to úžasný pocit, zvlášť keď nemáš ani potuchy o tom, čo môžu chcieť. Jediné, čo mi napadlo bolo, že asi mesiac predtým krčmu, kde sme chodili, „navštívila“ špeciálna policajná jednotka tzv. „kukláči“ a pri tej príležitosti mne zhabali boxer z reťaze od bicykla. Bol som vcelku rád, že som pri sebe nemal niečo „lepšieho“. No, nebolo to nakoniec o tom, ale aké bolo moje prekvapenie, keď sa ma policajná slečna s policajným pánom začali vypytovať na Rotting Fest kvôli tomu, že česká kriminálka tú našu požiadala o preverenie slovenských účastníkov akcie! Chceli vedieť, o čo ide na takých festivaloch, to som povedal, iste každý vie, že o nič. Nejak sa im to nechcelo veriť, tak išli viac k veci – chceli vedieť, či nie je obvyklé nejaké to výtržníctvo, drogy alebo propagácia fašizmu a iných kokotín. No a vtedy som im vcelku zdravo naštvaný vysvetlil, že po krčmách a diskotékach majú výtržníctva rozhodne viac, drogy nech tiež hľadajú radšej niekde inde, a že na metalovej scéne je zhruba toľko, prípadne menej, sympatizantov šmejdovín, ako medzi tzv. „normálnou“ populáciou. Tuším to vcelku pochopili, hoci na Slovensku človek nikdy nevie... Ani nemám pocit, že by tu tvrdá hudba bola nejak obmedzovaná, hrajú ju asi v troch rádiách, kúpiť si môžeš hocičo a tam, kde je možnosť robiť koncerty, koncerty sú. Pokiaľ sa niekto rozhodne z vlastnej iniciatívy škodiť a snažiť sa o zákazy, tak za tým fakt treba vidieť kresťanských „horlivcov“. Vplyv cirkvi tu na rozdiel od západnej Európy rastie, v čom vidím hrozbu nielen pre hudbu, ale pre celú spoločnosť. Pokiaľ ide o „zodpovedné orgány“, niekedy sú neschopné a netolerantné, ale celkovo si myslím, že nejaký metal je im ukradnutý. Pokiaľ ide o orgány, ktoré majú na starosti kultúru, mali by svoj prístup zmeniť aspoň v tom, aby, keď už od nich kluby, kulturáky, časopisy a neviem kto ešte nevidia ani korunu, ľuďom, čo sa snažia niečo robiť, nehádzali polená pod nohy. Nedá sa svietiť, z určitéhu uhla pohľadu aj kapely ako Dementor, Thalarion, Nomenmortis, Erytrosy, Sanatorium a pár ďalších Slovensko zviditeľňujú, a to skôr pozitívne ako negatívne.
A abych se ještě /stále/ nedostal přímo k Nomenmortis... Ty sám jsi už třicetiletý metalový harcovník, a tak něco pamatuješ. Stále si navíc udržuješ svůj typický vzhled a setkáváš se tak jistě s „barvitými“ reakcemi svých „spoluobčanů“. Máš také za sebou absolvování vysoké školy a díky tomu snad i jistý nadhled... Takže se zkus zamyslet – změnil se nějak pohled „běžných občanů“ na „metalisty“ v průběhu těch 12ti let od rozpadu východního bloku? Já sám si sice také něco pamatuji, ale rád bych znal tvůj názor na tenhle fenomén na Slovensku. Máš taky pocit, že „běžný občan“ vnímá ty vlasaté postavičky v prapodivných tričkách atd. stále jako vypatlané blbečky, co poslouchají rámus podobný hluku sbíječky a říkají tomu hudba? Jaké je podle tebe obecné povědomí „běžných občanů“ o hudbě, jíž se obvykle říká metal?
30 rokov mám, to je fakt, z ktorého do kolien nejdem, ale čo už. O tvrdú hudbu sa zaujímam už aspoň 16 rokov, takže nejaké tie spomienky by tu boli. Pokiaľ ide o vzhľad, len človek, ktorý si neváži sám seba, si na ňom nedá záležať. Vnútro robí síce veľa, ale vždy je dobré, keď nevyzeráš, akoby si býval pod mostom. Viem, že si pod typickým vzhľadom mieril na to, že mám vlasy po pás, bradu jak papuča, handru okolo hlavy a chodím furt v čiernom, lenže v tomto smere si robím to, čo sa páči mne. Pokiaľ ide o reakcie spoluobčanov, sú mi ukradnuté, ak má niekto zo mňa komplexy, tak je to skrátka úbožiak a nie niekto, koho som ochotný rešpektovať. K tým reakciám – ak sa začne uškierať nejaká puberťáčka, ktorá vyzerá tak, že by som na ňu nevyliezol ani v najväčšej núdzi, tak sa niet o čom baviť, to isté, ak sa začne xichtiť diskofil, ktorý najneskôr do dvoch hodín vyplešatie a najlepšie by urobil, ak by si gate vytiahol tam, kde ich majú normálni ľudia. Vôbec si všimni, nakoniec Krakonoš ťa asi nevolajú preto, že sídliš Na Křečku, že nad neštandardnými zjavmi sa pozastavujú hlavne vyložení „krásavci“, hnedé mokasíny, zelené menčestráky, hrebeň a občiansky preukaz v zadnom vrecku, prípadne zakomplexovaní dôchodcovia, takže niet sa prečo vešať. Keď už sme pri výške, päť rokov tam nikomu môj výzor nevadil, zrazu pri štátniciach to asi bolo iné, tak potom, čo sa im podarilo „vyšplouchnout“ ma druhýkrát, som komisii povedal, nech si ten titul zblajzne na večeru. Pohľad bežných občanov, nemyslím nejakých vyslovených buranov, sa za dvanásť rokov zmenil asi v tom, že si zvykli a že dnes ti už ani v škole nikto veľmi nemôže robiť problémy. Ak majú výhrady, tak asi nie kvôli hudbe, väčšina z nich ju ani nepočula a nemá o nej predstavu, takže o zbíjačke najskôr hovoria rodičia. A ak sa nejaká vlasatá (dnes už ani nemusí byť vlasatá, je až príliš jednoduché byť „metalistom“ a hlavne pseudometalistom) postavička v prapodivnom tričku správa ako vypatlaný blbeček, tzn. nemá na verejnosti ani elementárnu úroveň, nevidím dôvod považovať ju za nejakého Einsteina. Fakt si myslím, že ak sa niekto nevie správať, tak nech sedí doma, najlepšie v hajzli. Nikto nie je dokonalý, určite nie ja, ale ak aj vo svojom okolí niekedy vidíš ľudí správať sa idiotsky, tak tie dojmy sú čím ďalej tým kyslejšie.
Takže konečně k aktuálnímu dění kolem Nomenmortis. Před rokem a něco se ti podařilo vyjednat smlouvu o vydání vašeho CD u japonských Jackhammer. Jak jsi se k nim dostal a jak jsi byl spokojený s jejich podmínkami? Ačkoli je to u nás poměrně neznámá firma, v Japonsku mají docela reputaci, nemám pravdu? Proč nakonec sešlo s další spolupráce? Jak s odstupem času hodnotíš úspěch/neúspěch prvního CD?
Poslal som na jar 2000 pásku do Lard Records, asi po mesiaci som dostal e-mail od Jackhammer, čo je premenovaný Lard. Vzhľadom na to, že švédski X-treme Records po počiatočnom záujme prestali reagovať na listy a JHM dodali hneď aj podmienky, o ktorých boli ochotní diskutovať, tak som to asi po dvoch týždňoch podpísal. Potom sa ešte ozvali malajskí Psychic Scream Entertainment, ale už bolo neskorom podpísal som zmluvu a nezvyknem odskočiť od slova, ktoré som dal. Podmienky boli klasika podzemné – vydanie, distribúcia, promo, pre nás CD na predaj + v prípade ďalšieho záujmu ďalšie disky za veľmi slušnú veľkoobchodnú cenu. Žiadny Nuclear Blast, ale na debut to stačí, zvlášť ak nemáš prachy na samovydanie a vydať CD a nevydať CD sú dokopy dve CD. Čo bolo v zmluve, to dodržali, vrátane toho, že CD bolo vonku do dvoch mesiacov od dodania materiálov. Album bol v distribúcii v Európe, Ázii a Amerike, tuším len v Severnej, ale aj tak dobre. Promo občas veľmi škrípalo, vraj odišlo 600 diskov, ale tomu veľmi neverím, lebo ak prihliadnem k tým ohlasom, ktoré boli tam, kde sa CD dostali, to by to CD urobilo väčšiu dieru do sveta. Ale dajme tomu, nejaké kazetové promo som robil aj ja. Neviem, akú reputáciu majú JHM v Japonsku, písali mi ale aj to, že japonské magazíny sa nezaujímajú o domáce skupiny, vydavateľstvá a ich veci, a práve preto sa oni orientujú skôr vonku, čo som aj videl podľa distribučných dokumentov. Z ďalšej spolupráce zišlo jednak kvôli tomu, že podľa mňa pre náš album JHM neurobili až toľko práce, koľko by si zaslúžil, a to som sa snažil pomáhať, kde sa dalo, a jednak postupom času z ich strany začala viaznuť komunikácia, takže nemalo by veľký význam vydať ďalšiu vec tam. Aktuálnu nahrávku aj tak sotva možno považovať za druhý dlhohrajúci album. Aj tak doteraz vydanie „How I Learn...“ považujem za úspech, nie je to v rámci celosvetovej scény úspech oslnivý, ale dnes sa už o nás vcelku vie a album si získal slušné uznanie, ak je toto pre niekoho málo, tak si pre svoje ambície nevybral tú správnu scénu. Myslím, že tých 1000 kusov, čo vyšlo, je preč, ja mám doma nejakých 15, tie by už boli tiež u ľudí, ale nedá sa svietiť, veci sa predávajú hlavne, keď koncertuješ. Ináč tak to vyzerá, že „How I Learn...“ vyjde v reedícii u malajských Summer’s End Records, ako bonus tam bude Promo 2001. Nepotrebujem sa napakovať, ale chcem, aby sa album, ktorý stále považujem za veľmi dobrý, dostal medzi čo najviac ľudí.
Po zhroucení staré sestavy Dementoru z The Art Of Blasphemy se objevila zpráva, že novým Reného kytarovým duelistou bude Šaňo, čili do té doby kytarista Nomenmortis a podle mínění mnohých základní muzikantský kámen kapely. Věřím, že to nebyla zrovna příjemná zpráva, když se Šaňo rozhodl odejít. Jak jsi se s touhle změnou vyrovnal a jak jsi reagoval, když ses dozvěděl, že chce Šaňo odejít k Dementor? Jak je to se stabilitou sestavy dnes? Už jste schopní kompletně hrát?
Túto lahôdku upiekol Šaňo s Reném na jednom koncerte Erytrosy vo Vrútkach v auguste 2000 a na mňa ju vybalil po skončení jednej „photosession“ Nomenmortis. Som muž, ktorý sa na verejnosti vie naozaj výborne kontrolovať, ale záchvat zúrivosti sa o mňa pokúšal. Vôbec si myslím, že raz sa pri nejakej príležitosti aj tak nakoniec neovládnem. V ten istý deň som volal Renému, že čo má toto znamenať, tak tam niečo porozprával do telefónu, akože „sorry Martin, ale je to tak“, tresol som teda telefónom a bolo. Nemám tendenciu si nejako extra vážiť niekoho, kto sa kvôli svojej svojej kapele uchýli k rozkladaniu iných, ale chápem, že Renému išlo o všetko. Rozhovory z tých čias moje rozpoloženie dokumentujú vcelku slušne, nebol som síce vulgárny, ale ani som Šaňa za to, ako sa zachoval, nejak extra nešetril. Je pravda, že nikto nie je dokonalý, a že vzťahy v kapele, zvlášť tie „zákulisné“, o ktorých som vedel všetko, neboli dobré, ale dnes už by som rozhodne všetku vinu nehádzal len na neho. Šaňo bol s nami ochotný ešte odohrať koncerty (je jasné, že paralelne fungovať v Dementor a v Nomenmortis by bolo nereálne), o to ale nemali záujem bubeník, basák a gitarista, mne osobne to bolo jedno, povedal som ale, že v tom prípade nech hľadajú náhradu, alebo nech hráme len štyria. Hľadanie gitaristu prebiehalo zhruba tak, že jeden nevyhovoval, záujem druhého by som záujmom nenazýval, (ani raz neprišiel, no, o nič sme zrejme neprišli ani my) a ináč skúšky vyzerali tak, že tri štvrtiny kapely nadávali, že s jednou gitarou je to suché a keď padlo Šaňove meno, tak to si mal počuť...No, našťastie nejak v novembri prišiel Maťo, čo nahral sóla a inštrumentálky na novej nahrávke. Medzitým boli aj dva koncerty, po odfláknutom Bloodfeste bolo jasné, že väčšina kapely nevie, čo chce a že to treba riešiť. Erik ostal hrať len v Contempt, Maťo tak nejak zmizol... K Šaňovi ešte toľko – je to jeden z najväčších talentov na scéne, je pravda, že ku koncu robil v Nomenmortis väčšinu hudby, akurát že už to nebol Nomenmortis, ale skôr Morbid Angel. Aby som mu len nekrivdil tým, že poviem, že to, ako ho každý chválil, mu neprospelo, musím povedať aj to, že sa pre kapelu snažil aj niečo vybaviť a asi aj vedel, prečo odtiaľ, kde bolo treba zabojovať, išiel radšej tam, kde mal vlastne všetko isté. Najväčším paradoxom je, že podľa všetkého už z Dementor odišiel. Teraz trochu k skladbám, ktoré urobil Peter – páčia sa mi oveľa viac, ako tie, ktoré po 1. CD urobil Šaňo a ktoré sme po jeho odchode prestali hrať. Tých 5 kusov, ktoré vyjdú vo Švédsku, to je Nomenmortis podľa mojej predstavy, a naviac sú tie veci hodnotené tak, že ma to až udivuje, v živote by som nepovedal, že niekto povie, že oproti nim nie je 1. CD nič moc hudobne aj zvukovo. Mal aj ďalšie štyri novinky, ktoré boli k veci. Potom ale začal skladať niečo, čo by sa možno hodilo pre Marduk, Dark Funeral alebo Mayhem, nie pre kapelu, kde hral. Dnes je to už jedno, v Nomenmortis hrajú celkom iní ľudia so záujem o extrémny death metal, ktorý má nejakého toho ducha, nie o hudbu, akú napríklad na Slovensku väčšina ľudí na kompilačkách preskakuje. Ako som povedal, toto sa už vyriešilo, až na bicie Nomenmortis funguje podstatne lepšie, než pár mesiacov dozadu.
V současné době, po opětovném kontaktování mnoha „renomovaných“ vydavatelství a vaším novým pětiskladbovým materiálem (Promo MC 2001), jsi nakonec zakotvil u dvou labelů, jež slíbily vydání CD Misanthrone. Jedná se o švédské Downfall (ti mají vydat je 5skladbové MCD) a mexické Art Of Dreaming, kteří snad vydají celé CD. Čili opět o menší, v případě Mexičanů téměř neznámý label. Co si slibuješ od takových vydavatelských počinů a jak to bude vypadat s distribucí v našich zeměpisných šířkách? Mám totiž pocit, že o minulém CD u nás (tj. ČR/SK) stále příliš mnoho lidí neví...
Promo CD a MC obsahujú len štyri skladby, to aby si niekto, kto má promo, nemyslel, že tebe som vliezol nejak špeciálne, he-he. Downfall vydávajú len 5 skladieb, ktoré zložil Peter, to vyjde ako MCD s názvom „Misanthrone“. Celý materiál z mája 2001 – 5 nových skladieb, 2 nové inštrumentálky, 2 nanovo nahrané veci z „How I Learn...“ a cover od Kataklysm, celkový hrací čas 33:09, vyjde v Mexiku. No, práve som vysvetlil, prečo toto CD nepovažujem za druhý radový album Nomenmortis. Som v zásade rád, že sa to podarilo vybaviť takto, akurát ma štve, že nevlastním krištáľovú guľu, ktorá by mi radila, kam sa vôbec niečo oplatí posielať, zase som poslal vyše 30 diskov čurákom, ktorí neodpísali, prípadne ľuďom, ktorí odpísali „je to dobré až vynikajúce, ale...“. Ešte bol záujem od Deadsun, ale záviselo to na tom, či budú alebo nebudú prachy a JF, ktorý nám síce dosť pomohol aj v tom, že napr. po Francúzsku nás vcelku slušne hrajú rádiá, má vo veciach občas na môj vkus príliš veľký chaos. Radšej som teda vybavil Mexiko, kde som vôbec netušil, že by nás niekto chcel vydať, posielal som totiž nejaké veci na výmenu a k tomu promo MC, lebo som myslel, že ide o časák (nie je to tak, ide o vydavateľstvo, čo robilo kazety a teraz ide robiť CD) a Švédsko, kde záujem vznikol na základe 2 skladieb, ktoré som chcel vydať ako splitEP s Draco Hypnalis. Pokiaľ ide o zmluvy, Downfall robí to, čo sa robí v prípade MCD, takže menší náklad viac ráz, v zmluve mám to, čo som chcel – aby hlavne bolo dosť promo papierov, CD na predaj dostanem, a v USA by mali byť Downfall distribuovaní cez Relapse, čo asi nie je na zahodenie. Pre SR a ČR som si vypýtal 30 promáčov + kraviny k tomu, dostanú to tí, ktorí s Nomenmortis naozaj spolupracujú, nie typy, čo schlamstnú promo, recenzia vyjde o dva roky a ináč od nich nepočuješ, pokiaľ od teba zas niečo nepotrebujú. V Mexiku u Dreamfog Musick (ex-The Art Of Dreaming) bude pre Nomenmortis z každého férový počet diskov, budú zas aj promáče, opäť si vezmem tak 30 kusov. Ku tomu sa budú robiť bežné promo kraviny a aj tričká a plagáty. Čo od toho čakám – že sa o nás dozvie zase viac ľudí. Veci na predaj budú u mňa, a samozrejme každý distribútor, ktorý má seriózny záujem, nech vydavateľstvá kontaktuje, neviem o tom, že by o distribúciu svojich vecí záujem nemali. Ak o našom predošlom CD stále príliš mnoho ľudí nevie, je to ich chyba, nehovorím, že tu firma urobila veleúžasné promo, ale sám som videl, že to malo každé distro, ktoré má trochu cti v tele a myslím, že každý má tri stovky na to, aby si občas kúpil aj niečo, čo je kvalitné, ale holt nie je od Century Media. Okrem toho mám pocit, že zmienok o tom, že máme vonku album, bolo v „tlači“ vcelku dosť, boli aj recenzie, tak neviem, čo ešte treba, okrem koncertovania, donáškovú službu až do domu?
Je poměrně profláklou skutečností, že před časem bující deathmetalová scéna na Slovensku poněkud vymřela. Podobně to prý vypadá i s fanziny (Nebo jsou výjimky? V ČR o nich není slyšet!). Kde vidíš příčiny tohoto úpadku? Totiž měl-li bych jmenovat i ty zaběhnutější slovenské kapely, mám pocit, že některé z nich trochu zaspaly a jiné zas usnuly na vavřínech. Po koncertní aktivitě band jako Erytrosy, Dementor, Typhoid či Surgical Dissection jako by se země slehla. Čím to je? Pokud vím, tak tyto kapely občas hrají na Slovensku, ale že bych je viděl v posledních dvou letech alespoň na jednom běžném koncertě na Moravě či v Čechách, to si nevybavuji. A zahrát si na jednom letním festivalu, to se nedá brát jako aktivní hraní. A přitom se zamysli – kapely jako Contrastic, Ingrowing, Alienation Mental, již zmínění Intervalle Bizzare a další se na Slovensku objevují nepoměrně častěji než slovenské kapely v ČR. Čím to podle tebe je, kromě faktoru vzdálenosti?
Nuž, naozaj sa môže zdať, že deathmetalová scéna na Slovensku neexistuje, zvlášť ak si prečítaš nejaké tie rozhovory, ktoré domácej a hlavne zahraničnej scéne poskytujú hlavne kapely ako Sanatorium a Goreopsy. Ak si niekto v Poľsku prečíta niečo také, tak má pocit, že okrem Dementoru a Sanatoria sú tu ešte 2 – 3 kapely, ktoré zhusta nemajú ešte ani demo, a ten zvyšok je „nekvalitný death metal“. Realita je taká, že len tu v skurvených Košiciach je aspoň štvrtina extrémnej SK špičky A MUZIKO HRAJ!: Erytrosy, Obliterate, Nomenmortis, Phantasma, a to sú len tie „najprefláknutejšie“ kapely, ku tomu Contempt, o ktorých sa doteraz zas až toľko nenapísalo, lenže už sú u Kmioleka a tým pádom majú po vegetovaní. Kvalitné kapely zo zvyšku SK stále existujú – Pathology Stench, Surgical Dissection, Desecrated Dreams, Lunatic Gods, Protest, Dementor, Depresy, Abortion, Dehydrated atď., okrem toho v death metale vzniklo aj dosť nových skupín, ktoré sa snažia presadiť – Craniotomy, Achromasia, Synthetically Revived, zhodou okolností všetky s US ovplyvnením, ale nevadí, majú na to. Takže scéna tu je silnejšia, než sa možno niekomu páči, akurát že podmienky sú tu úplne o ničom. Prístup fans je tuším najbiednejší v Bratislave, v Košiciach to ako-tak ide, v Humennom to bývalo lepšie, tak by som mohol pokračovať. No ale poďme k tomu koncertovaniu, zvlášť keď aj to je jeden z problémov, prečo to v zatiaľ Nomenmortis vyzerá tak, ako to vyzerá. Napr. Dementor koncertujú hlavne vonku, lebo sa to oplatí viac, a tu si za koncert zapýtajú, koľko si zapýtajú, prečo nie, majú meno, ľudia na nich chodia, tak ber alebo neber. Sanatorium hrajú asi najviac, holt kto maká na vlastnej promotion a robí koncerty a turné zahraničných spolkov, nemusí byť potom ani veľký virtuóz. Ostatní sú na tom asi takto – výmenný systém spôsobil to, že hrá ten, kto robí výmeny, častokrát kapely, čo by mali radšej ešte sedieť v skúšobni. Tak došlo k akciám, kde hrala jedna dobrá kapela, štyri smiešne, na budúcu akciu už nikto neprišiel a keď prerobíš raz, druhýkrát na to už kašleš. Prerobiť sa dá aj vtedy, keď máš dobré kapely, robil si promotion ako taký debil, a aj tak nikto nepríde. Tak som prestal robiť koncerty ja, nebudem doplácať na ignorantov. Výnimočne „dobre“ sa výmeny robia aj vtedy, keď je šesť kapiel, čo chcú hrať a preto robiť koncerty, jeden flek a koncert sa oplatí robiť raz do mesiaca, v lete zásadne nie. Prípad Košice - Myslava. Ďalšia vec – každá kapela, ktorá vráža prachy do nástrojov, skúšobne, nahrávania, promotion a koncertovania za žiadne alebo polovičné cesťáky, časom príde na to, že je na tom živom hraní stratová do uzúfania. Prachy za benzín a dobrý pocit z vydareného koncertu jednoducho prestanú stačiť, lebo treba aj niečo jesť, piť, nocľah väčšinou nie je, údržbu auta treba z niečoho platiť, takže je jasné, že radšej hráš menej a snažíš sa vydávať veci niekde u vydavateľstva – tak napr. Erytrosy toho v poslednej dobe bohviekoľko nenahrajú, ale majú nové promo MCD a v budúcnosti ich bude vydávať Immortal. Jediné riešenie vidím v tom, platiť kapelám aspoň trochu slušné peniaze, tzn. okrem cesťáku, občerstvenia a ubytovania (ktoré som s Nomenmortis zažil asi raz, chrápanie pod stanom na feste je trochu o inom) aj niečo navrch. Problém je ale v tom, že koncerty tiež väčšinou robia len ľudia zo scény, ktorí tie prachy môžu mať len vtedy, ak by cena vstupného dostala úroveň vstupného na západe, a už vidím, ako by sa to na Slovensku prejavilo na návštevnosti, pritom vstupné je tu absurdne podhodnotené. A to nehovorím o tom, že v mnohých kapelách hrajú ľudia, ktorí platenie vstupného na koncertoch iných skupín pokladajú za niečo pod svoju úroveň. Ak si niekto myslí, že nemá dosť peňazí na to, aby zaplatil vstupné a dnu sa zhulákal, tak nech radšej sedí doma, bude menej trápny. Takže je to aj v prachoch, aj v prístupe, a zvlášť pre nás na východe aj vo vzdialenosti. Osobne ma pozvania typu „príďťe zadarmo, a my potom zadarmo prídeme tiež“ absolútne nezaujímajú, kapela existuje desať rokov a na scéne niečo znamená, či sa to už niekomu páči alebo nie. Ešte k tým zinom – je fakt, že nepočuť skoro o ničom, v poslednom čase ako-tak fungujú Veil Of Shihuan a Žurnál abnormál, dúfam, že im to vydrží, ale o vyslovených klenotoch typu Mortal, Floating Deep v poslednej dobe nepočuť, Hyberned Children’s Dreams vychádza raz za rok, Death Fist občas, to isté Immortal Souls, fakt je, že v poslednej dobe som kúpil akurát tak No Flowers a Brutal/Devoid Of Blood, neboli to žiadne novinky, aby som mal čo čítať, kupujem občas aj grind a HC ziny...boha, bolo tu časákov, a dobrých, lenže to by si musel poznať tunajších ignorantov, čo nariekajú, že nie sú tu časopisy, ale fanzin, nech je akýkoľvek kvalitný, si nekúpia. Mnohí z tých, čo sa fakt snažili, sú dnes znechutení a majú pocit, že premrhali peniaze a čas. 95% „metalistov“, vrátane ľudí v kapelách, stačí to, čo je v obchodoch, a slovo underground dnes niektorí vyslovujú pomaly s pohŕdaním. Možno je to len môj pocit, ale myslím, že chodím po svete s otvorenými očami a ušami.
Teď trochu k tématu, k němuž máme oba blízko... Jak hodnotíš úroveň českého a slovenského „metalového“ tisku, i „podzemního“? Sleduješ třeba i některé zahraniční časopisy? Já bych řekl, že všude obecně platí ona teze Franka Zappy o tom, že “rockovou žurnalistiku dělají lidé, kteří neumějí psát, pro lidi, kteří neumějí číst”. Přesto si ale myslím, že rock, potažmo metal, ve své (často hloupé) stylové uzavřenosti vyžaduje i jistou specifičnost přístupu a že se úroveň některých podzemních tiskovin v posledních letech zvedla (viz příklad za všechny - Payo). Přesto jsou tu zvláštní paradoxy. Totiž když píšu do fanzinu či “rockového magazínu”, nemůžu k recenzovaným počinům přistupovat tak, jako kdybych psal do Muzikusu nebo Guitar Playeru. Narážíme tu navíc na další paradox – jak se ty osobně stavíš k faktu, že o této muzice píší většinou nemuzikanti?
Frank Zappa bol fakt v pohode, nemal o ničom ilúzie, hovoril, čo si myslí, preto aj bol skôr uznávaný, ako populárny, he-he. Som zvedavý, koľko ľudí, čo toto čítajú, vie, o kom je reč. Úroveň SK a CS metalovej tlače je na debatu. Pokiaľ ide o tú „oficiálnu“, u nás nie je nič, u vás je Spark, ktorý som sledoval, kým to bol underground, dnes tam pre mňa nie je dosť informácií na to, aby som si ho kúpil. Akurát tam zvykneme mať dobré recenzie, he-he. Štýlový záber nejdem napádať, každý má právo vybrať si, o čom chce písať, o zákulisie práce v tomto periodiku sa nezaujímam, každý sa musí rozhodnúť sám, či sa bude riadiť vlastným názorom, alebo si kvôli pohodliu nechá diktovať od šéfstva, vydavateľstiev a čo ja viem koho. Ale mám skrátka iný vkus. Ešte je tu Big Beng!, ten ma tiež zaujíma hlavne vtedy, keď robím promotion pre Nomenmortis, predsa len informácia v časopise s veľkým nákladom urobí svoje. Ale dá sa tam čítať vcelku všetko. Keď nič iné, väčšina redaktorov tu vie ako-tak písať, ak pominiem občasnú povrchnosť, neznalosť problematiky a sem-tam ohavné faktografické chyby, v ktorých ale viedol Rock Report, fakt som valil buľvy, čítajúc, že Haemorrhage sú black metal z Portugalska, alebo že Enslaved, takto Nóri ako poleno, spievajú vo „starošvédštine“. Ďalej, keď neviem, kedy je death metal, kedy brutal death, kedy grind a kedy death/grind, kedy black, a kedy death/black, keď to skrátka nevycítim alebo mi to nie je jasné, tak to radšej nerozvádzam, a snažím sa v termínoch nerýpať, nie? Toto platí aj pre ziny. Pokiaľ ide o recenzie, písačky typov, ktorí si myslia, že všetko vedia najlepšie, neberiem, ak je napr. Petričko taký génius, prečo ešte nemá kapelu? Korál v Rock&Pope, ktorého si nemožno nevážiť za to, čo za tie roky pre scénu urobil, dnes pre zmenu píše o toľkých veciach, že žasnem nad jeho štýlovým záberom, ale metalové vec i, zvlášť tie domáce, má tendenciu odflakovať. Zrejme by sa recenzie, ak už ich niekto honoruje, mali platiť od kvality, nie kvantity. Aj z Metal Hammeru si pamätám kolegu, ktorý si zobral domov 30 diskov, doniesol 30 sedemriadkových recenzií, a bolo vymaľované, 30 korún od kusa potešilo... S tým, že tu žurnalisti nevedia písať, je to kolísavé, niekomu to celkom ide, inému s biedou. Je to problém tlačových médií celkovo, živím sa ako redaktor, aj ako jazykový redaktor, a niekedy naozaj žasnem, kto každý dnes môže byť novinárom, stačí ovládať základy abecedy... Čítať tu väčšina ľudí vie, akurát je pohodlná. Teraz ten špecifický prístup – mestské spravodajstvo v novinách môže písať hocikto, kto vie, kde má zatelefonovať kvôli tomu či onomu. O hudbe by ale mal písať niekto, kto je aspoň zhruba v obraze a má nejaké tie vyjadrovacie schopnosti, prípadne aj nadhľad (nadhľad nie je povýšenecké leštenie si poraneného ega, ale odľahčený prístup). Ak mám spomenúť časáky, kde redaktori vedia, o čom píšu, tak povedzme Hyberned Children’s Dreams, Eclipse alebo Floating Deep, lebo sa venujú štýlom, o ktorých redaktori vedia dosť, to isté Antitrend, tu je ku tomu aj strelený humor, ktorý „zakyslejšie“ povahy nemusia stráviť, aby si sa dlho nehľadal, tak Spawn Rebirth, lebo nemáš v hlave len hudbu a potom tie rozhovory hneď vyzerajú lepšie, ku tomu štýl že z toho „svůj širák odhazuji v dál“. Unblemished, lebo Kapin sa snaží písať zaujímavo a rôznych štýloch, pričom stále z neho cítiť nadšenie, akurát by si nemal nechať kydať na hlavu od kadejakých úbožiakov. Potom je tu Cassiopeia, tam je tiež úroveň. Spomenul som aj nejaké „ortodoxné“ plátky, ide totiž o to, že ortodoxnosť môže byť u niekoho trápna, ale inde na úrovni. Teraz časopisy ako In Deed Hell alebo Payo – I.D.H. mám rád, ale tu je fakt dobré, ak sa šustri držia svojich kopýt, a nebolo by od veci dbať viac na jazykovú úpravu, obsah je ináč vecou vkusu. Payo, spolu s inými zinmi a poloprofesionálnymi časopismi, vedia hlavne po vizuálnej stránke a v rámci pomeru informácie-reklamy, napríklad nad 99% americkej metalovej tlače – kriedové obálky, kvalitný papier a nabúchaný obsah vs. newsprint so šlabikárovým fontom – kto je lepší? Na druhej strane Payo dospel na úroveň, kedy sa, ak už nie celý časopis, tak niektorí jeho redaktori, berú príliš vážne, prípadne sa až príliš pasujú do role nejakých „arbitrov“. Ak pominiem kiksy, ktoré sa môžu stať každému, lebo nikto nevie všetko (hoci vysokoškolsky vzdelaný človek by nemal mať problém s tým, že ak Gunther z Ancient Rites spomenie historickú postavu menom Charlemagne, tak to je dosť pravdepodobne Charles le Magne čiže Karol Veľký), tak tu možno diskutovať o úrovni niektorých recenzií. Sám tvrdím, že kritickosť je na dnešnej prehustenej scéne potrebná, ale nesmie vyznievať ako liečenie si komplexov alebo nejaká zášť voči určitým kapelám. Je mi ľúto, ale tento pocit mám vcelku často pri čítaní Keliho a Payových produktov. Bez ohľadu na to, koľko cudzích slov a intelektuálskych zvratov sa napchá do recenzie, si napr. Dementor, aj keby od začiatku do konca albumu len kopírovali Morbid Angel a aj keby recenzentovi texty pripadali neviem aké, zaslúži viac, ako 2 body z 10. Každému je asi jasné, že nemám žiadny veľký dôvod zakladať fanklub tejto kapely, ale do čerta ak niekto kapele s hudbou a zvukom na svetovej úrovni dá takúto známku, komu dá 1 alebo 0? No, možno si vychutná inú kapelu, tuším, ktorú. Kurva, je slušnejšie dať 5 kusov a povedať, že je to za to, že recenzentovi osobne dielo, hoci kvalitné, nič nového neprinieslo, než sa snažiť, aby sa kapela cítila zhodená a „potrestaná“. Druhá vec - ak mám kapelu, ktorá nemá bohvieako pozitívne recenzie, tak je lepšie recenzie nepísať, než sa hrať na majstra sveta a vŕšiť sa na iných kapelách, zhusta aj na takých, ktoré niekde inde mali dobré ohlasy. A toto nie je len Payo, človek si niekedy „počíta“ aj v Maraste j.c., kde si chlapci poutierali hubu napr. o Pandemiu, Hypnos (o.k., mne sa tiež páčia skôr v akcii), Krabathor (keď sme pri tejto kapele, dva – tri roky dozadu na nich scéna prisahala, dnes na nich pľuje, to je o čom? Ak pominiem to, že robia, čo robia a nemusí sa to každému páčiť, tak posledný album, hoci nie je veľdielo, nie je taká sračka, ako sa kde-kto snažil vsugerovať), a pravdu povediac, keď som videl Nomenmortis spomenutý niekde medzi „sračkami“, tiež som chcel mať „kritika“ poruke, aby vysvetlil to i ono, ale to je len ďalší typ, ktorému sa nepošťastilo, pokiaľ viem. Skrátka ak o hudbe píšu muzikanti, niekedy je to pohoda, inokedy úbohosť. Príčinu, že o nej píšu hlavne nemuzikanti, vidím hlavne v tom, že ak hráš alebo máš na krku kapelu, tak toho času zas až toľko nemáš, hlavne ak chodíš do práce, kam chodí každý, kto ju má, prípadne neštuduje.
Mimochodem - kolik asi rozhovorů s Nomenmortis vyšlo za hranicemi bývalé ČSSR? Já osobně si vzpomínám na pěkný pokec v polském Burning Abyss zinu... Jaké byly obecně reakce na Nomenmortis?
Počítam, že od takého roku 1994 som mohol urobiť dobre vyše 200 rozhovorov, z toho asi 2/3 do zahraničia. Zas až tak presne to nesledujem, to vieš, niekto ti časák pošle, niekto nie. Celosvetové reakcie na Nomenmortis mi robia radosť, aspoň niečo, keď už to ostatné stojí za starú belu. Veľa zahraničných rozhovorov bolo hlavne od r.1999, keď vyšlo promo, potom po albume a odvtedy to trvá, napríklad v deň, keď si dodal otázky, prišli aj rozhovory z Poľska (tam to máme dosť dobré, poznajú nás) a Rumunska (tiež nie prvý z tejto krajiny). Ináč okrem Austrálie, Afriky a Antarktídy už pokecali všetky kontinenty.
Jak ty sám často a s jistým pocitem bezmoci nadáváš, zahraniční labely raději vydají průměrné kapely ze “zeměpisně přijatelnějších” zemí, jako je např. Brazílie, Kolumbie, Mexiko atd., než aby se rozhodly pro vydání kapely, pocházející z oblasti bývalého východního bloku. Ačkoli si myslím, že se za posledních 5 let situace zlepšila společně s jakýmsi mlhavým povědomím o tom, že existuje něco jako ČR a SK, přesto stále bojujeme s “postkomunistickým” cejchem. Slovensku to navíc ztížil Vlado a i výroky “jistých” českých politiků v zahraničí... Přesto i u nás se již rozjely slušné labely, které se v mnohém přinejmenším vyrovnají velikostí podobným labelům zahraničním. A i některé české, moravské a slovenské kapely se dostaly k zahraničním vydavatelům, a to ne ledajakým – vezmi si Dementor, Thalarion... U menších zahr. vydavatelů vyšli třeba Pandemia, Avenger, Love History, Čad, /ehm../ Nomenmortis... Mnozí další mají dobrou distribuci v zahraničí zajištěnou díky svým tuzemským labelům. Celkově si myslím, že se situace podstatně zlepšila – vezmi si třeba, že Fleshless, Contrastic, Intervalle Bizzare a Negligent Collateral Collapse teď vyjde 4way split CD u Relapse v Underground editions! A tenhle Czech Assault je podle mne slušný průlom, nemyslíš? Zbývá tedy překonat ty finanční a maloměstské komplexy... Nebo to vidíš jinak?
Myslím, že štyrom spomínaným kapelám sa nič lepšie podariť ani nemohlo, zvlášť ak vezmeš do úvahy tie stohy materiálov, ktoré Relapse dostávajú, pretože dnes každá druhá US kapela, ktorá hrá 4 mesiace v pivnici, nahrá „demo“ na kazeťák a otravuje s tým, takže napr, dochádza k tomu, že Relapse majú naše CD, len neviem, či ho už vôbec počuli. To je skrátka život. Vlada a českých politikov nebudem rozoberať, treba radšej hovoriť o iných veciach. Totiž, každý má právo nadávať, že väčšina firiem nevydáva kapely z postkomunistických krajín, lebo stále si stojím za tým, že kvalita tu je. Na druhej strane dnes už treba vec brať aj tak, že mnohé kvalitné „západné“ spolky tiež nemajú na ružiach ustlané, akurát že ich samovydanie finančne nezruinuje. A ďalej – nečudujem sa zas až tak, že vydavateľstvá nejak extra nové kapely nevyhľadávajú, pokiaľ to už nie sú hviezdy (tak Metal Blade zobrali Vader až vtedy, keď to už bol zaručený stroj na prachy), keď majú dosť tých, ktoré sú „poruke“ na domácej scéne, prípadne ich niekto dotlačil. Vonku je to o tom, že domáce vydavateľstvá podporujú hlavne domácu scénu, tak je to prinajmenšom v USA alebo v Švédsku. Zvyšok je o tom, či máš šťastie (príp. „tlačenku“), alebo nie. Naopak u nás to funguje všelijako, jednak zatiaľ nemáme vydavateľstvo, ktoré by bolo schopné pre svoje kapely robiť toľko, koľko napr. dokážu Relapse, lebo rozpočet vyzerá trochu inak, a potom sú tu ešte ďalšie faktory, jeden z nich je to, že vydavateľ vydá to, čo sľubuje najväčšie zisky pri najmenšej vynaloženej práci, teda že kapela musí byť nielen kvalitná, ale aj notoricky známa. To samozrejme beriem. Ale v poslednej dobe tu vidím aj tendenciu, zvlášť na Slovensku, odsúvať kapely z domácej scény na druhú koľaj bez ohľadu na kvalitu, a dvíhať si prestíž vydávaním amerických, prípadne iných zahraničných kapiel, občas tiež bez ohľadu na kvalitu. Ale, aby som nezabudol na dosť dôležitú vec, ak sa chce niekto tlačiť na zahraničnú scénu, nech sa naučí aspoň na nejakej úrovni komunikovať v angličtine a ak chce po anglicky aj hulákať a sám si to napísať nevie, nech preklad zverí niekomu kompetentnému, aby aspoň v názvoch skladieb nemal také príšerné chyby, aké tu vidno od ľudí, čo na preklad hupnú podľa slovníka. A to ostatné – treba viacej makať, menej plakať, neľutovať peniaze, nevyhovárať sa, alebo potom ísť od toho.
Teď trochu ke Košicím. Ne, neboj se – nechci po tobě “obrázek košické scény”, ten koneckonců rozesíláš po internetu sám. Spíš by mě zajímalo místo, zvané Myslava... Víš, proslýchá se spousta pěkných historek (no – prostě drby...). A jednou z nich je i váš údajně pěkný a fajnově zařízený klub jménem Myslava, ve kterém se prý slézají košičtí muzikanti a tam chlastají a taky zkoušejí a tak... Takže jak to tam vypadá, pokud to stále existuje..?
To ti navykladal inteligentný krásavec z tej kapely, kde sa hladkajú? Jess, jess, starý dobrý Rasťo, on má kratšie vlasy ako ja, kratšiu bradu ako ja, ak je na tom aj s inými súčiastkami tak, potom niet divu, že ťa kŕmi podivnosťami (ja len v dobrom, nazdar hezoune & Caress). Myslavský kulturák našťastie stále stojí, ináč by koncertná aktivita na košickej scéne, pokiaľ ide o nejaké naozaj metalové akcie, bola merateľná hodnotami blízkymi nule. Akcie robia Caress a Erytrosy, plus by sme sa radi natlačili všetci ostatní (tie skurvené výmeny), lenže vychádza to na maximálne 9 koncertov do roka, od septembra do mája, leto samozrejme nemá význam. Takže je to ťažké, ale aspoň akcie sú fajn, aj obsadením, aj zvukom, aj návštevnosťou, skoro vždy ide organizátor do plusu. Už sa to aj po scéne vie, že Košice sú v poslednej dobe v pohode, takže záujem zvonku začína byť ťažko zvládnuteľný. Ináč sú v kulturáku skúšobne, v pivnici majú veľkú „jaskyňu“ Obliterate a Caress Prebehlo tam tiež veľa väčšinou na vysokej úrovni „vydarených“ silvestrovských, vajnočných (skôr od wine, ako od vianoce odvodený výraz) a iných víkendových parties, hoci skôr v minulosti. Na prízemí sú Erytrosy, Mordum, Machinery, Timshel (ale to je alternatívny rock) a neviem kto ešte. Súčasťou kulturáku je aj bar, kde väčšina tamojších aj „cezpoľných“ umelcov trávi vzácne chvíle pohody (alebo trávi organizmus chlastom?) No a krčma je takých 100 metrov odtiaľ, takže svojmu osudu jednoducho neujdeš. Pre tú podstatnejšiu časť tunajšej scény je to hlavne v piatok kultové zariadenie, škoda, že zatvára sa o desiatej. Ja osobne ani inde nechodím, putiky v meste mi pripadajú pod úroveň, a spoločnosť opitých ľudí, prípadná vlastná osoba pod vplyvom, mi stačí na koncertoch, prípadne na nejakej party pre pozvaných. Historiek by bolo dosť, spomeniem jednu z krčmy, dodnes ľutujem, že som pri nej už z neviem akého dôvodu nebol. Nastúpil tam do práce nový výčapník a mal pocit, že by sa mal nejak uviesť medzi klientelu. O desiatej teda zavrel, s tým, že počkal, kým vypadnú domáci (Myslava je vilidžlajk mestská časť Košíc), metal tam zostal, a bolo otvorené tak do pol piatej rána. Najprv všetkým platil, a potom, keďže chcel aj pokecať, tak naučil ostatných, ako si majú čapovať, aby ho každú chvíľu neotravovali. Vypilo sa hodne, zaplatilo málo, takže chlapa promptne vyhodili. Škoda...
V rozhovoru pro Unblemished zine jsi zmínil, že necheš mít na obale CD žádné “narychlo zbouchané věci” od autorů, kteří jsou v deathmetalových vodách zavedenými pojmy. Nehádám se o to, zda Zig nebo Joe Petagno je či není patlal, zda Wes Benscoter vždy odvede kvalitní práci či dokonce jestli Deather umí/neumí kreslit něco jiného než ženský. Na druhou stranu uznej, že motiv na obalu How I Learn To Bleed... je sice symbolicky dotažený, ale žádný velký výtvor to taky není... O to mi ale nešlo. Spíš by mě zajímal tvůj názor na to, jak se různě transfromuje běžné metalové klišé do obalů desek... Jak se díváš na ty “pořád dokola” gore obaly, samá střeva, nemrtví, mučení, satanistické obrázky kozlů a sabatů, temné hrady atd.? Na druhou stranu - chybělo by ti, pokud by tohle klišé úplně zmizelo? Máš ty sám nějaké konkrétní oblíbené obaly nebo motivy z obalů desek? A co říkáš na neortodoxní řešení typu třeba Contrastic – vidíš v tohle třeba jistou budoucnost odpoutávání se od zavedených vzorů?
Nebudem sa s tebou hádať, či to, čo som nakreslil, je alebo nie je veľdielo, chcel som námet podľa svojho vkusu, keby som chcel veľdielo, dám tam Giocondu, to sa všeobecne za veľdielo považuje, či nie? Bez ohľadu na to, že umelci, ktorých si spomenul, urobili aj nejaké dobré veci, vytvorili aj kopu priemeru, prípadne sa opakujú, alebo mi ich štýl nič nehovorí. Deathmetalový „artwork“ nie je sex, preto nie je pod úroveň urobiť si niečo sám, zvlášť ak máš pocit, že na to máš. To, čo robím ja, nie je možno airbrush, americká retuš alebo úžasná počítačová grafika, ale je to moje dielo a mám to rád. Pokiaľ ide o klišé, ktoré spomínaš – obrázky vykuchaných ženských mi nič nehovoria. Fotky stiahnuté z goregallery, pričom niektorú si dajú na obal hneď tri kapely naraz, sú o ničom, súčasný trend velí roztrieskané ksichty, urvané končatiny, tak si ich tam holt všetci dávajú. Uprednostňujem niečo, v čom je viac fantázie, alebo aspoň viac vlastnej práce, ak to niekto nazýva klišé, jeho problém. Ak niekto vyrevuje o mučení, nemŕtvych, prípadne príbehy ako vystrihnuté z „učebnice kresťanského satanizmu“, tak dosť pochopiteľne hľadá zodpovedajúci námet na obal, a musím povedať, že to plne chápem, dá sa totiž povedať, že som do istej miery tradicionalista, ktorý napr. nemá nejaký veľký umelecký dojem z Hamleta, hraného hercami v montérkach. Nie som proti dobrému netradičnému riešeniu, ale vždy je lepší dobre urobený "tradičný“ motív (s fantáziou ide všetko), ako nevydarená snaha o originalitu. Contrastic sa to vcelku vydarilo, obal zaujme, hoci nadchnúť na prvý pohľad nemusí. Na naše nové CD som opäť kreslil veci ja, myslím, že švédske aj mexické CD by vo finále mohlo vyzerať dosť dobre, pričom jedno sa bude dosť líšiť od druhého, a nie je vylúčené, že v budúcnosti pôjdem viac podľa „mexického“ vzoru, alebo opäť niečo vymyslím. Obľúbené motívy – z „netradičných“ Lykathea Aflame, väčšina od Dying Fetus a Internal Bleeding, všetky od Pungent Stench, Brutal Truth – „Extreme Conditions...“, „Kill Trend Suicide“, Marduk-„Panzer...“ (hoci tanky potom prišli do kurzu tak, že je to až smiešne“, Nile-„Amongst...“, z „tradičných“ Kataklysm-„Temple...“, „The Prophecy“, Slayer-„Reign In Blood“, Vader majú dobré obaly, Brodequin-„Instruments Of Torture“, všetky od Mortician a aj Gorerotted-„Mutilated In Minutes“, to je veľká sranda.
Nesmím zapomenout na tvé povedené texty, jimiž dodáváš Nomenmortis jistý punc výjimečnosti. Jak jsem tak zkoumal, inspirací jsou ti jak knihy, tak především tvůj osobní pohled na lidi a svět kolem. Volná inspirace Andrzejem Sapkowskim v názvu skladby a Nostradamem v obsahu tě třeba přivedla k napsání Tedd Deireádh – Conjunction For Armageddon. Nechci rýpat, ale mám pocit, že tenhle text je taková paralela Sylvainova Awakenera (Kataklysm – Temple Of Knowledge), nemyslíš? Bylo to plánovité? A docela by mě zajímalo, jestli ten pocit osamělého nesnášenlivého vlkodlaka, jak jsi ho zpodobnil ve War Chant Of The Hated Spawn, je tvoje běžná nálada a pohled na lidi kolem sebe, a nebo je-li to autorská stylizace? Jsi opravdu takový mrzout? A nakonec zkus sám nějak charakterizovat své texty. OK?
Konečne niekto, kto si texty prečítal, analyzoval, vcelku pochopil a naviac ocenil, toľko som ani nečakal, takže vďaka za tú prácu, čo si si dal. Takže, Sapkowski je génius, z fantasy urobil „veľkú literatúru“ a keby bol povedzme Angličan (Američan nie, nie som si istý, že by v takomto prípade niečo také dal dokopy), patrí mu svet vrátane Nobelovej ceny za literatúru. Tedd Deireádh - paralela k Sylvainovi to je, áno, bol som zvedavý, či dokážem napísať niečo v podobnom duchu, ku tomu ten dátum, každý k tomu bol trápny s oslavami milénia, tupo ho oslávili dvakrát, ku tomu Andrzejove nápady, ktoré nie sú ani veľmi tajuplné, ani extra fantasy, ak ich čítaš s otvorenou hlavou. S takouto inšpiráciou sa pracuje dosť ľahko. Pokiaľ ide o „War Chant...“, je to môj bežný pocit zo sveta a z väčšiny „ľudí“, žiadna veľká štylizácia. Povedzme, že je to brnenie, ktoré pre istotu nosím, zložím ho pred tými, ktorí mi za to stoja, nakoniec, som len rád, keď sa vyskytnú chvíle, kedy sa nemusím mračiť a byť v strehu. Texty budem charakterizovať vo všeobecnosti. Tie na albume si opísal vcelku správne, tie ďalšie sú napríklad o tom, že spáchané svinstvo bude, alebo by malo byť odplatené bez zľutovania, nech už trestá osud, alebo ktokoľvek iný. Potom je tu zase trochu kopania do špiny degenerujúceho sveta, to je zhruba všetko k skladbám na nových CD. Mám už takmer hotové texty na ďalší veľký album, sčasti sú v podobnom duch, niektoré introspektívnejšie, potom sú tu nejaké temné divoké fantázie, jedno obzretie sa za pohanskými časmi (žiadne slovanské, vikingské alebo keltské obrodenie nikto čakať nemusí) a niečo sa dotýka aj histórie, americkej, presnejšie boja pôvodných obyvateľov a „bielej kresťanskej civilizácie“.
No a protože jsem si jistý, že tvé odpovědi budou jako vždy dlouhé a vyčerpávající, pokus se udělat na závěr takový náhled do budoucna... Můžeme tedy po vyjití Misanthrone čekávat nějakou zvýšenou koncertní aktivitu Nomenmortis? A jak to bude z živým provedením? Již léta slibuješ předvedení některých coververzí. Vzpomínám si, že jste hráli Dark Funeral, snad i At The Gates a v plánu bylo kromě Morbid Angel nsad i něco od Nile... Jak to tedy s coververzemi vypadá dned, po dalším překopání sestavy?
Budúcnosť bude taká, akú si ju urobíme, už sa na nej pracuje. O koncertných aktivitách som už povedal, nezávisia len odo mňa. Šance na hranie sa ešte zväčšili, Downfall sa začali zaoberať tým, že by nám tak na august, vybavili šnúru s tým, že by išli kapely od Downfall, my, Phantasma a dve bandy zo Švédska. To nestihneme, nepôjdem vonku s polotovarmi. Mikael/Downfall o tom už vie, je na ňom, či urobí niečo pre zvyšné spolky, zas nie je milionár, takže s turné je vždy isté len to, že nič nie je isté. V zásade treba zrušiť ten bubenícky problém, a dotiahnuť materiál na koncerty a druhý plnohodnotný album. Myslím, že to bude naozajstný extrém, zatiaľ mám z nových skladieb dosť dobrý pocit. V každom prípade je v jeseni 10. Výročie Nomenmortis, Obliterate a Erytrosy, čo treba poriadne osláviť na pódiu aj s kvalitnými hosťami. Covery – naživo sme hrávali Kataklysm, At The Gates, Deicide, mal som to rád, Morbid Angel, Death, Šaňo to mal rád, Dark Funeral...no, všetci sme to mali radi, najradšej ex-bubeník, ktorý to odreval naživo. Potom bol nejaký Marduk, nech si ho bývalí členovia hrajú vo svojej novej kapele, mňa momentálne zaujíma hlavne nová tvorba Nomenmortis, a ak budem ručať nejaký cover, tak to bude dosť pravdepodobne niečo deathmetalového. Tak a na závěr mi pověz, jak se ti tenhle rozhovor /ne/líbil a jestli jsem náhodou na něco důležitého nezapomněl... Neverím, že som niekedy napísal pre jeden časopis viac, budeš ma preklínať, to isté čitatelia a ktovie kto ešte. Rozhovor sa mi páčil a bol pre mňa hodnotný aj z terapeutického hľadiska. Myslím, že si nezabudol na nič dôležitého, lenže po dvoch dňoch písania + aktualizáciách si už vôbec nič nemyslím...Dovolil som si tu napísať skutočne dosť, ak sa niekto cíti urazený, nech si to prečíta znovu, pokiaľ je urazený aj tak, nech neotravuje. Ak má kvôli niečomu problém, nech sa obráti na mňa skôr, ako ma začne ohovárať, to totiž netolerujem. Ostatných obdivujem, ak to dočítali, Tebe vďaka za všetko, nech sa Ti darí, pokiaľ ide o fans – držte nám palce, veci vychádzajú, tak viete, čo máte robiť. Keep the flame burning!
Forget Acradia (2011)
Promo 2009 (2009)
Hail Nemesis (split s CRUENT) (2008)
Exterminating The Bastard Forces (2005)
The Day You' ll Lose Your Head (2002)
Misanthrone (MCD) (2002)
How I Learn To Bleed... For The Things I Wish To Fo (2000)
Twilight Of Humanity (demo) (1994)
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.
(Raw) blackmetalový projekt z pokojíčku se vším všudy. Tentokrát za materiálem stojí osoba pohlaví něžného. Slyším za tím trochu SATANIC WARMASTER, SARGEIST, ORDER OF NOSFERAT a nebo také WINTER LANTERN. Jednoduchá, leč dobře poslouchatelná deska.
Debutové album hardcore kapely, která je složena ze členů ve svém žánru vyhlášených švédských skupin OUTLAST a VICTIMS. Dvacet minut nekompromisního nátěru brousícího až do oblasti crustu.